Filozofia multikulturalizmu je postoj a videnie sveta, kde je prítomná snaha človeka vnímať vzťahové mechanizmy medzi jednotlivými kultúrami na dobré. Táto filozofia však prináša mnoho prúdov sub-teórií, ktoré nie vždy daná spoločnosť prijíma. Je zrejmé, alebo sa doteraz aspoň javí, že žiadna teória ľuďom nie je schopná v praxi priniesť absolútny harmonický spoločenský mechanizmus usporiadania multikultúrnej spoločnosti.

Odlišnosť je prejavom osobnosti človeka, ktorého úsilím je snaha zaujať z dôvodu strachu z nepotvrdenia vlastnej existencie okolím a sebou. Je to akási „reklama“ samého seba. V prenesenom a až nadnesenom význame by sa potom mnohí tí, ktorí sa snažia byť verejne a spoločensky známy (herci, speváci, športovci, politici najmä, a pod...) snažia o vlastnú reklamu svojej existencie... Možno predsa len občas chceme potvrdiť akési „Myslím-teda som“ v existenčnom novotvare „Nemám strach-teda som“...

Otázka sympatie je vrodená ale aj behaviorálne determinovaná vnútorná psychická konštrukcia, ktorá podopiera naše predstavy o „dokonalosti“ seba, hľadajúc túto predstavu v iných ľuďoch.

Ideológia multikulturalizmu nie je „šablóna“ dokonalej miery vzťahov kultúr žijúcich spolu, no je to ponuka myšlienky o rovnocennosti nás všetkých s rovnakým podielom účasti života v spoločnosti.

Prístup k ľuďom by mal byť založený na jedinečnosti každého v nás. Nikto nie je „tieňom prejavu“ iného človeka a preto kolektívna vina 10 ľudí by nemala byť vnímaná kolektívnou pretože konanie každého z nich má konečný a samostatný efekt pre 10 ľudí a nie pre 10 kolektívov.

Je mnoho ľudí, ktorí túžia po členstve v popredných organizáciách, skupinách a kluboch, lebo neveria v seba a preto sa stávajú ich členmi. Ľudia si vytvorili moderné náboženstvo založené na strachu a nevere v seba samých, preto chceme byť súčasťou niečoho v čo verí mnoho ľudí... Často zapredávame vlastnú identitu seba samých za „utešujúce poznania“, že patríme k inej identite a hlásime sa k príslušnosti „zmetených časov“.