Význam maďarského spisovateľa, košického rodáka Sándora Máraiho (1900 – 1989) už dávno prerástol hranice maďarskej literatúry. Dnes sa jeho diela už bežne prekladajú do veľkých svetových jazykov a v západnej Európe sa predávajú v státisícových nákladoch.

Hlboké sklamanie zo spoločenského vývoja vo východnej Európe po druhej svetovej vojne a presvedčenie, že v „násilníckych režimoch“ nastane okamih, keď „robotník ducha“ už „faktom svojej prítomnosti odobruje násilie“, rozhodli, že Márai v roku 1948 definitívne opustil Maďarsko. Tým však na dlhé štyri desaťročia zmizol aj z maďarskej literatúry. Po krátkom pobyte v západnej Európe (Švajčiarsko, Taliansko) sa usadil v USA. Písal po maďarsky, maďarčinu považoval za jediný vlastný priestor. Po smrti bratov, manželky, s ktorou žil od roku 1923, aj adoptívneho syna Márai svoj život v emigrácii dobrovoľne ukončil vo februári 1989.

Mágia, ktorá v maďarčine prvýkrát vyšla v roku 1941, predstavuje súbor poviedok v autorovom výbere. Márai v nich rozoberá vzťahy jednotlivca a kolektívu, protirečenia domoviny a cudziny, otázky úspechu a zmaru či reality a fikcie. Za každým slovom, za každým činom a udalosťou sa skrýva neodvratný osud, magická udalosť alebo premrhaná šanca. Autor buduje svoje príbehy na náznakoch balansujúcich medzi jemnosťou impresionizmu a zlovestnosťou expresionizmu. Poviedky charakterizuje komorná, miestami humorná a miestami zas trpká atmosféra.

„Podľa jednej hypotézy ľudstvo ohlúplo životom v modernej civilizácii. Ľudia zovšedneli, začali sa na seba podivuhodne podobať v spôsobe, ako sa odievajú, zabávajú, žijú, a aj po stránke duševnej. V časopisoch o tom úkaze vychádzali články, ale rozumelo im už veľmi málo ľudí. Každý hovoril to isté, ba neskôr aj to isté cítil. V súvislosti s niektorými javmi jedni výskumníci podozrievali kino, druhí rádio, ďalší časopisy a zasa ďalší pripisovali zodpovednosť za celú tú duchovnú jednotvárnosť života neviditeľným režisérom. Obžaloba znela, že ľudstvo sa čoraz väčšmi vzdáva prepychu samostatného myslenia a individuálneho výrazu a hovorí tak, ako keby omieľalo text nejakej veľkej, všeobecnej bruchovravy…“